Dalibor Jakuš: Profesiu považujem za moje najstaršie dieťa

[:sk]Pri príležitosti 20. narodenín sme vyspovedali jedného zo zakladateľov Profesie – Dalibora Jakuša. Sám prešiel v rámci firmy viacerými pozíciami a dnes zastáva v Profesii funkciu produktového riaditeľa. O tom, ako vníma rast firmy Profesia, o jeho kariérnom posune v rámci firmy ale trochu aj o pracovných pohovoroch si môžete prečítať v rozhovore.

Ako vznikol nápad na job portál?
DJ: Za vznikom job portálu nebola žiadna racionálna úvaha ani biznis plán. Zo začiatku, keď firma ui42 vznikala, sme mali veľa voľného času. Nemali sme totiž ešte žiadnych klientov :). Pracovali sme preto na rôznych projektoch a testovali ich trhový potenciál. V priebehu pár týždňov tak vznikla Profesia a Yeti na snehu (snehové spravodajstvo).
Keďže sme na začiatku nemali veľa peňazí, počiatočné investície boli najmä čas strávený programovaním. Zo začiatku sme dokonca nemali ani hosting a chvíľu sme bežali na fakultných serveroch, lebo Martin a Robo (Martin Krupa, Róbert Mráz – zakladatelia UI42) pôsobili na fakulte v tej dobe ako asistenti.

Ako ste získavali prvých používateľov pre Profesiu?
DJ: Prvé reálne CV bolo od nášho kamaráta (ak sa dobre pamätám, tak sa vrátil s priateľkou z dlhšieho pobytu v Indii a hľadal nové miesto). Prvá ponuka bola z SHMÚ, kde môj spolužiak zo strednej aj vysokej školy robil na oddelení IT a hľadal človeka. Celkom nás prekvapilo, keď ho aj skutočne našiel cez databázu životopisov, ktorá v tej dobe mala možno 100 ľudí.

Portál tento rok oslavuje 20. narodeniny, zároveň je jednou z 20 najnavštevovanejších stránok slovenského internetu. Kedy si si uvedomil, že by sa z projektu pár študentov mohol stať biznis, ktorý by vás uživil?
DJ: Na začiatku sme si mysleli, že to nejaké peniaze zarábať môže. Neriešili sme však, že to môže niekedy uživiť desiatky zamestnancov. Reálne sme sa začali Profesii venovať viac času zhruba na začiatku 1999, keď sme sa si dali cieľ stať jednotkou na slovenskom trhu. Veriť sme tomu začali v období, keď sme hľadali investora a videli sme výrazný rast návštevnosti a tržieb.

Technologické spoločnosti zvyknú mať v dnešnej dobe pre programátorov oddychové miestnosti so stolným futbalom, spoločné raňajky, alebo rôzne netradičné teambuildingy. Keď ste v začiatkoch tvorili Profesiu, kde ste zvykli oddychovať a čerpať nové nápady?
DJ: V našej druhej kancelárii na Kramároch sme mali krásnu záhradu, kde sa dalo posedieť a skrytú miestnosť v prízemí, kde boli šípky a stolný hokej. V tej dobe sme sa dokonca zúčastňovali na majstrovstvách sveta v stolnom hokeji, lebo na Slovensku bolo len minimum hráčov. Ale nebol to plánovaný benefit, jednoducho sme využili kanceláriu, kým bola prázdna.

Pamätáš si, kedy ste prijali prvého zamestnanca cez Profesia.sk?
DJ: Prvý zamestnanec bola Musa (Zuzana Moussa Dravecká) v roku 1999. Dodnes pracuje v Profesii ako produktová manažérka Domelie.

Na jar 2004 mala firma 12 zamestnancov, dnes nás je sto. Aký bol tvoj prerod z programátora na manažéra?
DJ: Programovať som prestal dosť skoro. Keď sa firma v roku 2000 osamostatňovala, tak už som Profesiu neprogramoval. Reálne som programoval prvé dve verzie Profesie v dnes už obskúrnych technológiách. Väčšina mojej programátorskej práce v prvých rokoch ui42 bola na iných projektoch a nie na Profesii.

Pár rokov dozadu si sa rozhodol dať si dlhšiu pauzu od práce a ísť na takzvaný sabbatical. Čo ťa k tomu viedlo a čo si si z neho odniesol pri návrate do práce?
DJ: Kniha Richarda Feynmana: To snad nemyslíte vážně, pane Feynmane. Skutočne.
Túto knihu som čítal veľmi dávno a pamätal som si z nej okrem iných vecí Feynmanove sabbaticaly, keď si dal rok pauzu od všetkých pracovných povinností a robil úplne iné veci. Celkom mi to utkvelo v pamäti a keď som rozmýšľal nad svojim ďalším pôsobením vo firme po predaji firmy zahraničnému investorovi, spomenul som si na to.

Čo ti sabbatical priniesol?
DJ: Možnosť pozrieť sa z odstupu sám na seba, na firmu, stráviť viac času s deťmi, ktoré ešte boli dosť malé. Tiež som si uvedomil, že v roku 2010 budem mať 40 rokov, za sebou 13 rokov práce v Profesii, ale pred sebou ešte zhruba dvakrát toľko kariérneho života. Hľadal som odpoveď na otázku, či to čo robím, je to čo chcem robiť aj ďalšie roky, aj keď ma to baví. Sám pre seba som to nazval aj pretrhnutie pupočnej šnúry s Profesiou.

Prečo si sa rozhodol od riadenia firmy vrátiť späť k vývoju produktu?
DJ: Keď som sa po sabbaticale vracal, vedel som, že ma Profesia stále baví. A súčasne som vedel, čo ma baví viac a v čom si myslím, že som celkom dobrý. Preto som po chvíli experimentovania s rolou v rámci celej medzinárodnej skupiny zakotvil v roli produktového riaditeľa.

Ako vnímaš rast samotnej firmy a zmenu z jednoúrovňovej na firmu s rozvetvenou štruktúrou?
DJ: Túto tému som si odžil, keď nás bolo okolo 15 a rozhodli sme sa, že potrebujeme oddelenia a manažment. Odvtedy sú to už len variácie na túto tému a som zmierený s tým, že štruktúra je rovnako živý organizmus ako firma a bude sa musieť neustále meniť a prispôsobovať danému stavu.

Mal si vôbec niekedy možnosť byť na pracovnom pohovore v roli kandidáta?
DJ: Pred založením ui42 som rok pracoval ako programátor a aj keď som do firmy nastupoval cez kamaráta, je možné, že som mal aj nejaký formálny pohovor. A raz som zo zvedavosti išiel na stretnutie ohľadne pozície šéfa Google.sk, lebo ma zaujímalo, ako vyzerá pohovor na takúto pozíciu.

Pár pohovorov so zamestnancami v Profesii si však už určite absolvoval. Aké otázky sa ako človek z prostredia mimo HR zvykneš pýtať?
DJ: Celkom ma zaujíma, čo ľudia robia mimo práce. Myslím si, že je dobré, keď ľudia majú aj svoje koníčky. A keďže som zvedavý, na pohovoroch často zabŕdnem do oblastí, ktoré sa samotného výberu netýkajú, no mám možnosť dozvedieť sa o človeku zaujímavé informácie.

Keby si sa vedel vrátiť do minulosti a zmeniť na Profesii jednu vec, ktorá by to bola?
DJ: Robili by sme veci rýchlejšie. Od začiatku by sme tomu venovali viac času a zdrojov. Ale to sa teraz ľahko hovorí, keď už vieme, čo vieme.

20 rokov v jednej firme z teba robí asi jedného z najlojálnejších zamestnancov. Čo ťa motivuje chodiť každé ráno do tej istej práce? Nechceš sa, ako sa vraví, „posunúť niekam ďalej“?
DJ: 19 rokov 🙂 Rok som bol mimo. Vždy tvrdím, že Profesia je moje piate a najstaršie dieťa. A byť rodičom človeka neprestane baviť ani po pár rokoch. Takže ma baví ďalej svojmu dieťaťu pomáhať, pozerať sa, ako sa osamostatňuje a rastie.[:]